EDESSA (URFA) – MESTO, KTORÉ PRIJALO TURÍNSKE PLÁTNO

Prví kresťania o tom, že Turínske plátno je Kristovou pohrebnou plachtou, nikdy nepochybovali.

Z troch evanjelií sa dozvedáme o Jozefovi z Arimatey, ktorý poprosil Piláta o Ježišovo telo, sňal ho z kríža a zavinul ho do čistého plátna. Evanjelista Ján rozpráva o plachtách a šatke, ktorú s Petrom našiel v prázdnom hrobe. Čo sa potom stalo s plátnom z hrobu, o tom sa mlčí. Dá sa však predpokladať, že sa stalo dobre chráneným pokladom prvotnej cirkvi.

Dôvodom mlčania mohlo byť i to, že Židia považovali predmety z hrobov, teda aj pohrebné plachty za nečisté. Tak sa v prvých storočiach spomína iba mandylion – látka, do ktorej bola vtlačená Kristova podoba, „urobená nie ľudskou rukou“.

Neznámymi cestami sa dostala z Jeruzalema do Edessy (Urfa), kde ju uctievali ako tetradiplon, teda štyrikrát prehnutú. Zjavne uchovávali plátno v truhle poskladané tak, že navrchu cez okrúhly otvor bolo na ňom vidno Kristovu tvár. Zaujímavé je, že od tejto doby (4. st.) sa vytvoril nový vzor podobizne Krista, ktorý predpokladá poznatok o podobizni tváre z plátna. Mnohé ikony a portréty na minciach staroveku znázorňujúce Krista sú v podstatných črtách tváre takmer zhodné s podobizňou na plachte: majestátna vážnosť, veľké oči, dlhý a úzky nos, vlasy siahajúce po plecia.

Z Edessy (Urfy) sa plátno ako vzácna relikvia dostalo v 10. storočí do cisárskeho mesta Konstantinopolu. A odtiaľ počas križiackych výprav neznámym spôsobom do Európy.

Anatomický odtlačok na Turínskom plátne predpokladá muža postavy výšky 181 cm, veku 30-45 rokov a hmotnosti okolo 77 kg. V tkanine boli zistené aj zvyšky myrhy a aloy, ako aj špina z ulice v oblasti pravej päty a kolena – tieto zvyšky nečistoty obsahovali aragonit, zriedkavý druh vápenca, ktorý sa našiel pri vykopávkach v Jeruzaleme.